Áron, pes zo železa ???
Začiatkom augusta 2005, Ala, doktorova priateľka, naša kamarátka, priniesla do útulku päťmesačné šteniatko Amerického pitbullteriéra. Bol naozaj zlatý a tak keď som dovenčila zabrala som ho spolu s kamarátom Tomášom na prechádzku. Šteňa vyzeralo hravé a neškodné, ale pre istotu sme ho dali na najpevnejšie vodítko aké sme kedy mali. Počas prechádzky sa Áron hral s papekom, bolo to šteňa, hneď sme ho pustili. No po chvíli ho hra prestala baviť a tak chytil do zubov vodítko, položené na zemi. Chcela som mu ho vytrhnúť z papuli, ale on si ho nedal (zrejme dostal kŕč, to sa podobným plemenám stáva) a tak ho prehrýzol, vtedy sme zistili, že s Áronom nie sú žiadne špásy. V útulku sme na uskladnenie oblečenia, vodítok a podobných vecí používame unimobunku, bola v zachovalom stave, a Áron ju úplne zničil ( býval v nej, lebo mal psiu chrípku či- čo). Na prechádzkach bol nezvládnuteľný, aj keď mal iba päť mesiacov, mal veľa síl. A preto si viete predstaviť ako nám „liezol na nervy“, verte či nie mi máme v útulku všetkých psov radi, ale raz začas príde pes ktorý už presahuje hranice.
Na začiatku sme ho ľutovali, že ho chceli dať utratiť ale už sme asi pochopili prečo nikto nechcel toto „čistokrvné šteniatko pitbulla“.
A vtedy, koncom októbra si ho adoptovala veľmi milá rodinka do Martina, no asi po mesiaci Áron u nich prestal žrať, samozrejme prišiel naspäť do útulku. Tu ho liečil MVDr. Ďurkan, Áron bol na infúziách a vyzeralo to, že to neprežije, no mýlili sme sa Áron sa po pár týždňoch postavil na vlastné nohy a opäť bol vo svojej koži, to znamenalo, že s ním opäť boli tie isté problémy, niekedy dokonca bez príčiny útočil do iných psov, čo s ním boli v záhradke vedľa bunky pustený, súrne potreboval nový domov.
No začiatkom zimy sa na nás usmialo šťastie a adoptovala si ho jedna mladá baba z Banskej Belej, mala ho rada ako syna alebo niečo také a on mal rád ju. Bola veľmi milá, občas prišla do útulku, perfektne sa vyznala a veľa nás toho naučila. Ale sama mala osobné aj zdravotné problémy, a aj keď takmer nemala kde bývať Árona si ponechávala, a nám to neprekážalo. No asi mesiac potom čo si ho adoptovala sa niečo stalo, niečo strašné: keď so svojím priateľom prechádzala po hradskej v Banskej Belej, Áron sa začal strašne ťahať, tak vodítko podala svojmu priateľovi, ktorý mal predsa len o niečo viac síl. No aj tak, Áron sa veľmi ťahal, bol veľmi silný. A vtedy „ako na potvoru“, vybehlo spoza zákruty auto, malo šialenú rýchlosť a Árona stiahlo pod kolesá.
Ja som čistila v útulku voliére, pokým teta a mladšie dievča čistili Karanténu. Keď som šla na Technické po vodu stretla som ich s plačom, spýtala som sa : „Teta, čo sa stalo?“ a ona odpovedala „Árona prešlo auto, ešte žije, sú s ním na ambulancii a čakajú na doktora“ . Hneď som pozháňala ostatných a utekali sme na ambulanciu. Práve dorazil doktor, všetci sme sa „nasáčkovali“ do ambulancie . Áron, ležal na stole celý krvavý, ľavé oko mal takmer vonku a zadné labky mal vykrútené. „Neprežije, ak má vnútorné krvácanie neprežije.“ Všetci sme tam stáli a plakali, niektorý odsudzovali Vľaďu- jeho majiteľku, ale ona za to nemohla, mohol za to ten nezodpovedný vodič. Doktor ho tam operoval a mi všetci sme tam stáli, nosili deky z unimobunky a rozmýšľali čo asi bude. A opäť Árona sme podcenili, o mesiac bol tým istým Áronom, nezvládnuteľným- jeho majiteľka sa ho v ten deň ako ho prešlo auto, pod tlakom vzdala, sama to mala ťažké, aj keď ho ľúbila musela sa ho vzdať pre jeho dobro. A tak Áron „ako inak“, pripadol opäť útulku, no doktor, takmer hneď ako sa zotavil mu našiel nový domov, novým majiteľom porozprával celý jeho príbeh a oni prisľúbili, že sa budú oň starať.
V roku 2006 som ja a moja kamarátka z útulku, Maťka Kukurová, vymyslela projekt, kontrolovania psov. Je to jednoduché, odpíšeme si adresy psíkov, vyberieme si mesto alebo dedinu a daný deň sa tam vyberieme, potom napíšeme správu o psovi a ukážeme to doktorovi a tete. Samozrejme, cestujeme na vlastné náklady a vlastnú zodpovednosť.
A tak sme sa vybrali do Žiaru, nájsť Partizánsku ulicu a dom číslo 137, bolo ako hľadať ihlu v kope sena, no za pomoci chlapov z krčmy, uja čo kosil trávnik a babičky z vnučkou, sme prešli popri 136 domoch a vysmädnuté prišli do cieľa: „Veľký dom, veľká záhrada a veľký vlčiak“, zvonili sme no nik neováral zavolali sme teda na telefónne číslo ktoré, uviedli pri adopcii, z mobilu sa ozval sa mladík, tvrdil, že je v práci ale, jeho otec je doma. A tak sme ďalej zvonili, až kým neprišiel „veľký ujo“, začala som teda rozhovor, lebo Maťa sa „veľkého uja a veľkého psa“ trochu bála.
On, „veľký ujo“: „Čo tu decká chcete?“
Ja: „ Sme z útulku z Banskej Štiavnice, adoptovali ste si asi pred polrokom ( boli letné prázdniny) psa z útulku z Banskej Štiavnice?“
On: „ Áno, ale už ho nemám.“
Maťa, vypliešťa oči a pýta sa : „ A kde je?“
On: „Neviem, dal som ho preč.“ Hovorí, akoby o počasí.
Ja, vypliešťam oči ešte viac, lebo toto sa nám už neraz stalo ale aspoň vedeli kde pes približne je: „ A prečo ste ho dali preč?“
On: „ Ále, obhrýzal mi záhradné stromčeky a tak som zavolal veterinára nek ho utratí, ale práve šli okolo „cigáni“ zo Starej Kremničky , a tak som im ho ponúkol, oni si ho vzali a teraz mám tohto“ ukázal na vlčiaka.
My: „ Aha, tak dovidenia“ , čo sme mali robiť ?
Zostávalo, sa nám len čudovať nad bezcitnosťou týchto ľudí, len tak pre zaujímavosť : V Žiari nad Hronom sme mali sedem psov, z nich sme videli jedného.
Áron, nezvládnuteľné šteňa pitbulla ktoré malo v živote veľkú smolu, nemali sme ho veľmi v láske, robil nám napriek ale toto si nezaslúžil. Veľmi pochybujeme o tom, že žije, bol nevychovaný a ak sa tým Rómom nepozdával, určite ho zabili, oni sa s ním nebudú „hrajkať“, alebo ho držia kde si v kôlni na reťazi, ak ešte žije. Treba si však pripomenúť :
- Árona ešte ako šteňa chceli dať utratiť, no vďaka Ale a doktorovi prežil
- Áron takmer zomrel na paravirózu (alebo niečo také), zachránil ho náš doktor
- Árona prešlo auto, to máloktorý pes prežije (opäť ho zachránil doktor Ďurkan)
- Árona chceli dať utratiť po druhý krát, no len vďaka Rómom žil možno o niečo dlhšie...
...možno ešte žije, Áron unikol spod pazúrov smrti štyrikrát, a vždy sme ho podcenili, že by sme ho podcenili aj teraz ?, Žeby, náš „pes zo železa“ ešte žil ?
Elys Montilla
Komentáře
Přehled komentářů
chudak havo ale nehnevaj sa ked ti poviem ze bolo pre neho lepsie dat ho uspat ked bol maly...vidim ze v utulku nemate ani len ponatie co to je pitbull inak by si take blbosti nepisala. mali ste si najprv nastudovat nejaku literaturu tam u vas ked sa vam do ruk dostal taky pes...ja mam troch pitov ale to je jedno. ta majitelka co si ho potom zobrala z utulku to tiez nechapem...nedala by som jej ani civavu. kvoli takym ludom ako ste vy sa stavaju tragedie...neviete si zviera vychovat ani sa o neho postarat...a ze nezodpovedny sofer...a co on jazdil po chodniku? ved v prvom rade si ona mala zabezpecit svojho psa...moj tiez taha a zvladam to s nim aj v 38tyzdni tehotenstva...nabuduce ked vam dojde pitbul do utulku dajte ho radsej utratit lebo tymi vasimi dobrymi srdieckami mu aj tak znicite cely zivot..
Moj pohľad...
(Lucas, 7. 12. 2007 16:54)
Tak toto bol dosť dojemny pribeh,ktoreho koniec sa uz nikto nikdy nedozvie...
Mal len smolu vzivote aku maju len maloktory preto som sa rozhodol ze si kupim steniatko pitta a budem sa mu snažit dat co najviac ako budem mocť.
Taketo pribehy ako tento alebo podobne štylu psich zapasov som mal moznosť vidieť mnoho.
Takze aspon jednemu chcem zadovažit zivot tak ako sa patri ciže šťastne az dosmrti...
???
(iva, 14. 6. 2010 0:15)